Urobme si fujaru



Výroba pastierskych ľudových hudobných nástrojov mala vždy na Podpoľaní bohatú tradíciu. Kto však vedel vyrobiť kvalitnú fujaru a dokázal prostredníctvom jej podmanivého zvuku niečo „povedať“, ten sa už radil k uznávaným majstrom. K najlepším výrobcom a fujaristom zo 70-tych rokov minulého storočia patrili napr. Jožko Rybár z Detvy, Matúš Nosáľ a Peter Paciga z Vígľaša, Juraj Kubinec so synmi z Utekáča, Martin Danko a Juraj Ďurečka z Očovej či bratia Ján a Martin Sanitrátovci z Kováčovej a mnohí ďalší. Každý majster mal vtedy vlastnú metódu na vypracovanie hlásnice prieduchu a aj zaručene najlepší vzorec na rozdelenie dierok. Keďže na mnohé pracovné postupy prišli sami, empiricky sa len veľmi ťažko chceli zdôveriť so svojou skúsenosťou mladšej generácii. Faktom je, že tradícia výroby a hry na pastierske hudobné nástroje má svojich pokračovateľov aj v súčasnej dobe, ba dokonca sa aj vyučuje v niektorých základných či stredných školách so špeciálnym zameraním na hudobné nástroje.

Celý proces výroby sa začína výberom vhodného dreva. Veľmi vhodné, a najviac využívané, je drevo bazy čiernej, ktoré je potrebné spíliť v neskorej jeseni, keď je baza vo vegetatívnom kľude. Podrobné postupy práce už boli zdokumentované v mnohých publikáciách, a preto spomeniem aspoň niektoré zaujímavosti spojené s touto tematikou. Bazové drevo má mnoho výhod. V prvom rade sa ľahko vŕta, lebo nebožiec je automaticky vedený dužinou v strede bazy. Drevo sa dobre opracúva a je dostatočne tvrdé, čo je veľmi dôležité pri konečnom zvuku fujary. Z uvedeného dôvodu je najviac vyhľadávané drevo rastúce v drsnejších klimatických podmienkach čo najďalej od vody. Ako materiál na budúci hudobný nástroj môžeme použiť aj drevo javora, jaseňa, agátu alebo ovocné stromy, napr. hrušku či orech. Odpílené drevá na píšťaly a fujary je potrebné ihneď prevŕtať, zatrieť konce vazelínou, aby nepopraskali a uskladniť minimálne na 1 rok na suchom mieste, nie však na slnku ani pri žiadnom zdroji tepla. Je vhodné, asi po dvoch týždňoch, po celej dĺžke bazy urobiť malé zárezy do kôry, aby drevo dýchalo, ináč sa môže stať, že pod kôrou vznikne hniloba. Po roku sušenia bazu úplne očistíme od kôry a prevŕtame nebožiecom s potrebným priemerom, napr. pri fujare dlhej 170 cm použijeme vrták s priemerom 30 mm. Až po tomto úkone môžeme budúcu fujaru opracovať hoblíkom, rašpľou a brúsnym papierom. Fujara spolu s rôznymi druhmi píšťal patrí medzi hranové píšťaly, kde tón vzniká štiepením vháňaného vzduchu kanálikom na hranu nástroja. Pri tomto procese, ktorý vzniká v hlásnici prieduchu, vzniká tón. Kvalita tónu je závislá od presnosti a dobrej zručnosti majstra, ktorá sa dá získať len jediným spôsobom – rokmi trpezlivej a poctivej práce s cieľom ísť kvalitou stále vyššie. Výroba precízneho prieduchu je veľmi dôležitá pre konečný tón fujary, a preto je pri jeho vypracovaní treba dodržať nasledujúce rady. Pri výrobe fujary ladenej v G dur s dĺžkou 170 cm a priemerom vŕtania 30 mm si označíme vo vzdialenosti 6 cm od vrchu bazy stred hlásnice. Na tomto mieste vyvŕtame otvor s priemerom 7 mm, nožíkom a pilníkom vyrežeme obdĺžnik 12 x 10 mm. Od vrchu fujary až po začiatok oblôčika dlátom vypracujeme kanálik do hĺbky asi 2 mm a precízne ho vyrovnáme plochým pilníkom. Následne z protiľahlej strany zrezávame asi v 45° uhle na vzdialenosť 2 až 3 cm prieduch dovtedy, kým nevznikne hrana s hrúbkou asi 3 desatiny milimetra. Precízne vypracovanie hrany je dôležité, každá nepresnosť negatívne ovplyvňuje kvalitu tónu.





Ďalším krokom je výroba klátika, ktorý môže byť vypracovaný z liesky alebo iného tvrdého dreva. Jeho priemer bude 30 mm a jemným obrusovaním ho prispôsobíme na zaklepanie do fujary až po okraj oblôčika. Označíme si stred kanálika, klátik vyberieme a zbrusujeme vodorovne pilníkom na šírku vypracovaného kanálika – prieduchu. Klátik zasunieme do fujary a pohľadom cez štrbinu medzi klátikom a stenou fujary kontrolujeme smer vháňaného vzduchu na hranu. V tejto fáze vylúdime prvé fóny a ich kvalitu zlepšujeme nadvihovaním okraja klátika pomocou vloženej tenkej triesky. Keď sme spokojní s kvalitou tónu, prevŕtame stenu fujary aj klátik vrtákom s priemerom 10 mm. Cez tento otvor bude pri spojení fujary so vzduchovodom prúdiť vzduch na hranu nástroja. Štrbinu medzi klátikom a stenou nástroja musíme upchať kúskom kože. Potom prevŕtame bazové drevo, vhodné na výrobu vzduchovodu, nebožiecom s priemerom 12 mm, opracujeme hoblíkom a brúsnym papierom. Po priložení vzduchovodu k fujare si označíme miesto prepojenia, prevŕtame 10 mm vrtákom a medzi obidve časti zasunieme spojovací „cecúľ“, ktorý tiež musí byť presný, aby okolo neho neunikal vzduch. Pevne priviažeme vzduchovod o fujaru, na spodnom konci navŕtame otvor na spodný cecúľ a obidva konce vypcháme korkovými zátkami. Následne fujaru dolaďujeme postupným zrezávaním fujary na spodnej časti až kým nedosiahneme požadovaný tón. Po dosiahnutí požadovaného tónu pristúpime k rozmeriavaniu hmatových otvorov – dierok. Ja používam nasledovnú techniku výpočtu. Zmeriam fujaru od hornej hrany oblôčika po dolný koniec a vzdialenosť delím štrnástimi. Potom nameriam od spodného konca fujary dve štrnástiny + priemer vŕtania 30 mm a označím miesto pre prvú dierku. Druhú dierku označím o ďalšiu štrnástinu od prvej. Tretia dierka bude o ďalšiu štrnástinu od druhej. Pre lepšie ladenie fujary posúvam druhú dierku asi o 6 mm k tretej. Všetky tri hmatové otvory prevŕtam vrtákom s priemerom 10 mm. Podľa zvyku môjho starého otca prepálim ešte dierky žeravým železom s priemerom 11 mm. Hmatové otvory očistím od drobných nečistôt, celú fujaru jemne opracujem brúsnym papierom a pristúpim k samotnej výzdobe.




Ako zdobiť fujaru

Ten, kto videl na vlastné oči vystavené fujary v súťaži o cenu Dr. Ladislava Lenga – Instrumentum excelens na folklórnom festivale v Detve, na ten pohľad určite nikdy nezabudne. Tí, ktorí tam neboli, si možno nevedia ani predstaviť 70 kusov fujár rôznej dĺžky s rôznymi technikami zdobenia od najlepších výrobcov z celého Slovenska. Spomínaná súťaž výrobcov už tradične prebiehala v Detve v rámci svetoznámeho folklórneho festivalu. Každý rok bola tematicky zameraná na iný druh ľudových hudobných nástrojov. Spomínané fujary boli zdobené rôznymi technikami s charakteristickými znakmi štýlu konkrétneho výrobcu.

Základom výzdoby sú väčšinou ornamenty zobrazujúce rastlinné vzory, tulipány a iné kvety, ktoré zdobia aj tradičné výšivky. Pre fujaru je u mnohých majstrov Podpoľania typické odvíjanie, ktoré tvoria pospájané oblúky a medzi dvomi sa vždy odvinie jeden kvet. Farebné kontrasty sa dosiahnu vyrezávaním ornamentov nožom a leptaním kyselinou dusičnou. Výrobcovia používajú pri výtvarnom dotvorení fujár viacero techník, napríklad hlboký dvojitý rez, vybíjanie ornamentov kovovými plieškami, rôzne druhy vodových či liehových moridiel na zvýraznenie línií kvetov. Známe sú aj experimenty s intarziou alebo vypaľovaním žeravým kovovým hrotom. Záverečná fáza zdobenia je ukončená väčšinou zdĺhavou, ale veľmi vhodnou, šelakovou politúrou. Celé vnútro fujary sa naimpregnuje ľanovým alebo parafínovým olejom. Takto ošetrená fujara má čistejší tón a je ochránená pri zmenách vlhkosti či teploty vzduchu.

Najbližšie akcie

Kalendár podujatí

«  
  »
P U S Š P S N
 
 
 
1
 
2
 
3
 
4
 
5
 
6
 
7
 
8
 
9
 
10
 
11
 
12
 
13
 
14
 
15
 
16
 
17
 
18
 
19
 
20
 
21
 
22
 
23
 
24
 
25
 
26
 
27
 
28
 
29
 
30
 
 
 

Spojila nás hudba

Kto je nový

  • vsecap
  • radek.fonfer
  • sarvasova

Sponsored webhosting by WebSupport.sk

TOPlist